Hviezda menom Lucie

Zdroj: Dámska jazda – leto 1999

Fotka k článku

Keď som ju videla prvý raz, bolo to žiarivé dievča plné elánu. Mala desať kilogramov nadváhy, dekolt ako Doly Busterová a všetci muzikanti z jej kapely boli do nej zbláznení. Mala jedny džínsy, košeľu a bundu a bolo jej to jedno. Všetci sme ju milovali pre jej besnú chuť do života a pre večný úsmev, ktorý bol rovnako ako dnes pre všetkých.

V Prahe bývala Lucie po biednych privátoch so starým otlčeným nábytkom, s WC na chodbe. Neraz sa zmienila o tom, že keď sa ráno zobudí a vidí tú beznádej okolo seba, padne na ňu tieseň. Ale potom, len čo uvidí prvého človeka, je jej hneď dobre. V tom čase mala Lucie milého a ten v súlade s týmto scenárom tragicky zahynul.

Keď som Luciu videla druhý raz, sedeli sme pred vystúpením v šatni v istom juhočeskom meste a Lucia sa zmienila o svojej neutešenej finančnej situácii. A vieš, čo mi na to povedala mamička? „Nič sa neboj, Lucinka, nenecháme ťa na mizine, tu máš dvadsať korún.“ A Lucia sa rozosmiala na celé kolo tým svojím nákazlivým smiechom. „Dobré, však?“

Keď som uvidela Luciu po tretí raz, práve ju angažoval istý nemecký producent na súkromný koncert v Nemecku a dobre jej zaplatil. Lucie bola vo vytržení. Bože, aká som bohatá! a išla si kúpiť čiernu koženú bundu a množstvo reťazí a retiazok z bieleho kovu a tiež prstene s lebkami, až všetky peniaze utratila. Domov potom prišla celá blažená. „Ja viem, som hrozná, ale keď mne sa to tak strašne, strašne páčilo.“

A dnes? Po 10 – 12 rokoch sledujeme Luciu na jej závratnej ceste za úspechom. Dnes spieva v šatách od Gianniho Versaceho a oddychovať chodí na Floridu.

Však je to príbeh priam rozprávkový? Ale nie, je to len príbeh o talente a práci. A tiež o šťastí. A o humore a smiechu, ktorý Lucie okolo seba šíri a je jej jedno, či je to skoro ráno alebo neskoro večer.

Štvrté stretnutie sa odohralo na cintoríne. Miera adorácie a zbožňovania jej fanúšikov sa už začala približovať stavu davovej hystérie a cintorín sa nám obom videl ako relatívna oáza pokoja. Vyrazili sme z Prahy a zabrzdili až pri romantickom vidieckom cintoríne. Tam sme si sadli na najbližšiu lavičku vedľa čerstvo vykopaného hrobu. To ticho, ktoré nás tak očarilo, najmä v našich predstavách, nevydržalo ani päť minút. Hrob vedľa totiž nebol prázdny! Na dne spokojne pospával hrobár obložený prázdnymi fľašami. Hrobár mal kristove roky a basu fľaškového pod orgovánom. A mal aj svojráznu filozofiu. Pokiaľ sa neopieral o lopatu, objímal najbližšieho anjela a to tak mocne, až z toho anjel obracal oči k nebu. O hviezde menom Lucie mal asi povedomie, ale našťastie ju nespájal so svojím pracoviskom.

Ty, ktorá vieš, čo je sláva, povedz definíciu.

- Sláva je niečo, na čo sa človek teší, keď to nemá. A keď to má, usiluje sa pred ňou čo najviac ujsť. Teda, ja už neviem, kam by som ušla – povedala Lucie a zadívala sa na zopäté ruky anjela, za ktorými bola zastrčená škatuľka štartiek.

HROBÁR: „Dosť ženských utečie aj odo mňa. Ja neviem, či je to kvôli tým hrobom, či kvôli čomu…“

Čo pre teba znamená, keď sa povie televízia?

- Nemilosrdné oko techniky, ktoré nepozná zľutovanie. A tiež niečo, čo lieta vzduchom a neviem, akým záhadným spôsobom sa to dostane až ku mne domov. Otázkou je, ako sa zbaviť nebezpečného vplyvu, ktorý na nás tá potvora má.

Čo sa ti vybaví pod pojmom koncert?

- Je to o nádhernom pocite spoločnej práce, o sile za chrbtom (na mysli mám orchester), o namáhavom výstupe na Mont Blanc a o nekonečnej úľave, keď sa to skončí.

A cudzí koncert?

- To je utrpenie, pretože som netrpezlivá a mám chuť vtrhnúť – hoci nevítaná – na javisko a stať sa jeho súčasťou. Pokiaľ ide o môj koncert, tak na ten skutočný ešte len čakám. Tak ako v živote je každý deň iný, lepší, či horší, a my večne čakáme na ten pravý.

HROBÁR: „Ja vlastne na ten svoj pravý hrob tiež len čakám. A tiež hrám na pohreboch, ľudia do mňa lejú panáky a zásobujú ma príbehmi o tých svojich nebožtíkoch.“

Čo divadlo a divadelné skúšky?

- Spoločenstvo ľudí, miesto, kam sa môžem vracať, rola, nielen divadelná, ktorú medzi nimi mám. Všetci sme uvoľnení, vtipkujeme, chodíme spolu na kávu. Divadelné skúšky – to je množstvo driny, ktorá nesmie byť vidieť na predstavení.

HROBÁR: „Vykopať taký hrob, to je príšerná drina, každý si to môže skúsiť…“

Vzhľadom na medializáciu tvojej práce si niečo ako naša príbuzná. Verím tomu, že 98 percent poslucháčov sa na teba teší, ale predsa – aký najhnusnejší list si doteraz dostala?

HROBÁR: „Najhnusnejšie bolo, keď ma vykopli zo školy a ja som sa ocitol ako pastier oviec v Beskydách.“

- Našťastie bolo tých negatívnych listov málo. A potom, sú také extrémne, že ich ani nemôžeš brať vážne.

Aký bol najoriginálnejší kompliment, ktorého sa ti dostalo?

- Istý vkusný divák mi napísal, že mám také krásne nohy, až je škoda, že ich nemám viac.

HROBÁR nás na chvíľu prestal posýpať hlinou a so záujmom sa zadíval na Luciine nohy. Potom sa oprel o lopatu a dodal: „Nó, to ja som chodil s jednou bachárkou a tá mala nohy! Najhoršie na nej bolo, že stále dokola hovorila o rodinnom živote. Stále mlela, že musíme viesť rodinný život. A ja hovorím: čo to je, ten rodinný život? Naozaj neviem, čo tým myslela, a tak už nemám bachárku“, rozhodil muž rukami, až mu vypadla lopata.

Čo si myslíš o žiarlivosti?

- Do určitej miery príjemný dôkaz lásky, vo väčšej miere dôvod na ústup.

HROBÁR: „Keď dám safalátku dunčovi, žiarli kocúr a naopak. A keď som si dával pozor, aby som v každej ruke držal kus safalátky, tak mi tí dvaja ocikali každý jednu nohavicu…“

A čo závisť?

- Bohužiaľ, vlastnosť pre náš národ dosť typická.

HROBÁR: „Mám kozu. Tá tak závidí dunčovi jeho búdu, že sa tam vtrepe celá a odmieta bydlo uvoľniť. Také problémy, aké mám ja, nemá nikto.“ Hrobár si odložil blúzu a hodil ju anjelovi na hlavu.

Keď oslavuješ, čo máš najradšej?

- Najradšej oslavujem spánkom. Ten je nad všetky sladké likéry.

HROBÁR: „Ja si zasa dám najprv pivo, potom fernet a potom – kto čo pošle. A keď sa preberiem, vždy som na cintoríne. Väčšinou sa ľudia boja smrti, ja mám ale skôr strach, že si neužijem život tak, ako by som chcel…“

Aký podnik v Prahe máš najradšej?

- Páči sa mi U Maxima, kde robíme všetky rodinné oslavy. Tam som sa aj vlani vydávala.

HROBÁR: „Najlepšiu držkovú majú U Prejzkov v Úštěku a tiež tam čapujú Kozla.“

Čo láska?

- Istý chemický proces v hlave, ktorý ti vyvolá ten druhý, keď ťa nechce. Alebo inak povedané: Láska je vec, o ktorej sa niekedy zbytočne hovorí a málo sa žije.

HROBÁR: „Niekedy je teda vidieť, že tí príbuzní na to majú, rakva je kvalitná, ozdoby napulírované, veľké vence, plačú ako o život. Ale že by poriadne zaplatili hrobárovi, to im ani nenapadne. To je mi láska!“ A otvoril si pivo o najbližší lampáš večného svetla.

Čo si myslíš o svadbe?

- Niekedy ani podpísaný papier či prstienok neumlčí, že žijete omyl, a preto skôr myslím na šťastie a pohodu doma dnes, než na oslavu v bielom zajtra.

Čo povieš na neveru?

- Nevera vo mne nevyvolala ani hnev, ani ľútosť. Nenútila by ma k rozchodu, ako skôr k zamysleniu, čo som urobila chybne. Nevera dokonca môže byť aj schodíkom k hodnotnejšiemu vzťahu. Jeden môj kamarát povedal: Zahryzol som do chleba, aby som zistil, že doma dostávam kaviár.

Čo je dom?

- Dom pre mňa znamená to isté čo domov. A domov je miesto, kde sa hrám so svojím synom a utiekam sa doň pred svetom. Domov je miesto, ktoré vonia.

Aké kvety máš rada?

- Slnečnice, pretože sa ustavične otáčajú za slnkom. Kvety mi vždy urobia radosť. Najradšej mám, keď sú rozmiestnené po celom dome – takže si kvetinové dary vždy nechávam.

Si poverčivá?

- Samozrejme, verím na čiernu mačku cez cestu. Tá zľava doprava nevadí, ale sprava doľava – vtedy som schopná obísť celú štvrť.

Veríš na astrológiu?

- Som Baran s ascedentom v Blížencoch a podľa Číňanov ohnivý kôň – tak pozor na mňa!

Povedz niečo o zvieratách.

- Milujem ušľachtilosť koní, vernosť psa a rozmanitosť i falošnosť mačiek. Odkedy som si pozrela film Woodyho Allena ZEE, milujem aj mravce.

HROBÁR uťahaný naším nezáujmom zaspal s fľaškou pod orgovánovým krom.

Čo pre teba znamená, keď sa povie muž?

- Pokiaľ ide o môjho muža, ten pre mňa znamená všetko na svete.

A keď sa povie muži?

- Pokiaľ ide o tých ostatných mužov, mám na to jedno prirovnanie – keby som prišla do sály, kde by boli v hľadisku samé ženy, nezaspievala by som ani Hoří…

HROBÁR hlasno zachrápal…

A čo, keď sa povie ženy?

- Svojím spôsobom nespravodlivosť, lebo žena starne, zatiaľ čo muži dozrievajú. Ale aj tak by som nemenila.

HROBÁR zachrápal tak hlasno, až sme sa strhli…

Čo dieťa a deti?

- Dieťatko je najväčšie šťastie v živote. Kto ho nemá, môže túto vetu pokladať za obyčajnú frázu. Tí, čo priviedli na svet malých človiečikov, mi dajú za pravdu, že je to láska nad lásku.

Čo je to spev?

- Spev pre mňa znamená komunikáciu medzi mojím Ja a okolitým svetom. Drogu a exhibicionizmus. Lásku a obdiv k hudbe. Spev je pre mňa kyslík.

Varíš?

- Varím, a veľmi rada. Ale len preto, lebo to pre mňa nie je každodenná rutina, lež sviatok. Milujem zeleninu a z mäsa najviac králičie, a to na akýkoľvek spôsob.

Mávaš depresie?

- Jéj, a aké! No okolo mňa sú ľudia, ktorí ma z toho zase dostanú.

HROBÁR: „To ja som mal depresie na vojne“, prebral sa hrobár. „Nechcelo sa mi cvičiť so zbraňou a spievať si pri tom, ako tých vrahov zmetieme. Stále som krútil hlavou, že nie, napokon som aj plakal, že ma ľudia okolo mňa strčili do blázinca.“

Nosíš značku Versace. Čo sa ti na nej páči?

- Nedám na značku, ale na osobitosť. Neuznávam módne trendy a dám na „lásku“ na prvý pohľad. A či je to u Versaceho alebo na benzínovej pumpe, to je mi jedno.

Ako sa ti páči Versaceho porcelán, nábytok, dekorácie?

- Nie je to práve tá diaľnica, po ktorej idem.

Máš osobitne rada nejakú umeleckú epochu?

- Vieš, že mám – milujem baroko.

HROBÁR: „Baroko, baroko, pták mi kák na voko. Pták mi na voko – kák.“

Nemáš pocit, že prežívaš najšťastnejšie obdobie svojho života?

HROBÁR: „No to teda nemám. Ja by som potreboval tak troch – štyroch nebožtíkov mesačne. Aby som sa uživil. Veď sa pozrite tam na toho mechanika na rohu. Ten tiež stále stojí pred bránou a čaká na búračku, aby mal do čoho pichnúť. A potom – tí ľudia! Nie aby zomierali v pondelok, aby mohol byť v piatok pohreb. Onu zomrú práve v stredu a v stredu zomierajú najviac.“

S kým by si sa chcela v živote stretnúť?

- Chcela by som dať pusu Robertovi de Nirovi.

HROBÁR: „To ja by som chcel dať pusu pani Prejzkovej, čo robí tú úžasnú držkovú. Ale za to by som mohol dostať od jej starého po hube. On by v živote nepochopil, že tá pusa je o držkách…“

Čo chceš odkázať ľuďom, ktorí ťa majú radi na Slovensku?

- Keď sa s nimi uvidím, poviem im všetko sama.

Rozhovor s Luciou Bílou a hrobárom Vladimírom Slavickým

na cintoríne v Úštěku (ten druhý o tom nevie) 20. apríla 1999.

Text: Dagmar Březinová

Foto: Ondřej Pýcha