|
Neposlušné tenisky – taký bol názov jej prvej a hneď úspešnej pesničky, ktorú zložili Petr
Hannig a Václav Hons. I keď sama interpretka niekoľko raz
vyhlásila, že to nie je presne to, čo by chcela a rada spievala – napriek
tomu ju táto pesnička zradila medzi známe tváre a hlasy našej populárnej
hudby. Videli sme ju aj v programe Sejdeme se na výsluní, kde ju
uviedla Helena Vondráčková ako sľubný talent. A týmto sa vlastne
začal pre Lucii Bílou doslovne kolotoč. Okrem televízie sa prihlásil aj
rozhlas, Supraphon a záujem poslucháčov. k tomu dodávame, že išlo
prevažne o poslucháčov, ktorí dávajú prednosť šlágrom strednoprúdovej
produkcie. Nepopierame však, že Neposlušné tenisky (spolu s piesňou Mám
trému tvorili prvý singel speváčky) nie sú vo svojej hudobnej zložke
nezaujímavou skladbou. Navyše, určite viacerých zaujal jej príjemne
bezstarostný prejav podobne ako vzhľad, ktorý tak krásne kontrastuje so
vzhľadom jej vrstovníčky Ivety Bartošovej...
Od detstva chcela
spievať s nejakou kapelou: na základnej škole pôsobila v speváckom
zbore, s ktorým sa zúčastňovala na najrôznejších prehliadkach
a súťažiach. Súčasne navštevovala ľudovú školu umenia, kde sa zdokonaľovala
v sólovom speve, „bodovala“ aj na učňovských olympiádach. Vtedy spievala
so skupinou Hélius a pokiaľ by vás zaujímal vtedajší žáner, tak to
bol klasický rock and roll. Potom nadviazala spoluprácu s Rock –
automatom, čo tiež prezrádza ten „parket“, na ktorom sa speváčka najlepšie
cítila. Jej stretnutie s Petrom Hannigom na konci roku 1984 síce znamenalo
citeľný odklon od dovtedajšieho repertoáru, ale pre nastupujúcu
a začínajúcu speváčku bolo podstatné a určujúce. S jednoduchými
pesničkami sa dostala do širšieho povedomia a nielen to. Po prvý raz sa
stretla s profesionalitou, naučila sa pracovať v štúdiu, ďalej
„posilňovala“ hudobnú teóriu, venovala sa choreografickej stránke svojho
prejavu... Aj napriek tomu, že sa stále častejšie objavovala na televíznej
obrazovke, naďalej spolupracovala s Rock – automatom i heavymetalovým
Arakainom. Začiatkom minulého roku sa z nej stala profesionálna
speváčka. Začala vystupovať v koncertnom programe Stanislava Procházku
ml. a občas ešte „zablúdila“ ku kapelám, s ktorými začínala. Petr
Hannig sa jej staral o repertoár a pripravil s ňou i prvý
album. Objavil sa na trhu pred minuloročnými Vianocami. Niektoré z týchto
pesničiek už predtým vyšli na malých platniach, iné sme počuli v televíznych
programoch, a tak sa diskofilovia nedočkali prekvapenia. Album pomenovaný
celkom nenápadne Lucie Bílá je skôr benefičnou záležitosťou autora
a aranžéra väčšiny pesničiek...
Čo na tom, že Lucie Bílá vie výborne
spievať, hravo zvládne tri oktávy, dobre intonuje, keď sa vo svojich „úlohách“
pridelených Hannigom a textárom necíti vo svojej koži? Jednoducho je
celkom iný typ, ktorý by si zaslúžil namiesto naivnej uhladenosti živelnejšie
texty a razantnejšie melódie. Nemuseli by to byť pesničky so šansónovými
textami, ale predsa len by mali byť v súlade so speváčnikným typom
a prejavom. Kým na konci minulého roku prebleskovali ešte správy
o jej nástupe (namiesto Marcely Březinovej) k OK Bandu,
začiatok tohto roku bol už v znamení spolupráce s novovzniknutou
kapelou Galapetr. Vedľa Jiřího Vondráčka a ďalších mladých
hudobníkov by sa konečne mohla dočkať repertoáru, ktorý by sa jej viac hodil
a s ktorým by tak mohla byť spokojná nielen ona sama, ale aj publikum
a kritika.
Lucie Bílá je nesmierne muzikálna a má
spevácke schopnosti, o ktorých ešte možno ani sama mnoho nevie. Ak môžeme
pri tejto príležitosti označiť niekoho z „tých mladých“ za perspektívny zjav
o ktorom ešte budeme počuť, tak potom je to – práve ona.
- RR -
