Plná emócií, láskavosti, humoru a šarmu, tvorivého nepokoja
a pracovitosti, ochoty obetovať sa. Taká je Hanka Zaňáková, dcéra sklára
a opatrovateľky v domove seniorov. Od debutového albumu Missariel sa
z nej vďaka trojoktávovému hlasovému rozsahu stala LUCIE BÍLÁ, doslova
megastar, ktorá ohromuje šírkou svojej činnosti.
Pozícia obletovanej hviezdy má popri mnohých príjemných stránkach určite i menej vďačné. Zrejme sa zmenil vzťah mnohých ľudí k vám. Vnímajú vás ako superhviezdu či ako „normálneho“ človeka?
Vždy som sa snažila správať tak, ako by som
chcela, aby sa ku mne správali iní. Kedysi, v časoch skupiny Arakain, som
sa cítila ako hviezda. Po hite Neposlušné tenisky som bola namyslená baba, ale
to ma našťasie rýchlo prešlo. Bola to zrejme akási hudobná a životná
puberta. Dnes sa už tak necítim. Vari aj preto sa nestretávam s tým, že by
sa mi ktosi bál prihovoriť. Naopak, ľudia ma často zastavia na ulici,
v obchode, rozprávame sa ako starí známi. Vnímam to, ako keby mali radosť
z môjho úspechu, ktorý akoby sa ich priamo týkal. Vlastne je to skutočne
tak, veď všetko, čo robím, ma teší práve preto, že to robím pre ľudí. Moja
práca im prináša radosť. Naviac sa im ju snažím dať v časoch, ktoré nie sú
ľahké. S týmto vedomím potom ani nehovorím o tom, že aj ja mám svoje
trápenia, starosti, problémy a neraz som veľmi unavená. Radšej sa usmievam
a pre každého sa snažím nájsť pekné slovíčko. Som rada, keď sú ľudia
šťastní, keď sa smejú. Popri synovi Filipkovi mi práve ich úsmev dodáva
energiu.
Barokový zámoček v Jevanoch a váš druhý domov na floridskom Hrošom ostrove vám poskytuje útočisko pred všetkým, čo absolvujete. Sú útekom pred popularitou, ale aj nenávisťou a možno závisťou?
Neutekám nikdy pred ničím. Odjakživa som bojovník. Bila som sa už v škole aj za veci, ktoré som nemohla zmeniť, ale som sa s nimi nechcela a nemohla vyrovnať. Vždy sa snažím robiť všetko naplno, preto som na seba tvrdá. Na Floride neoddychujem, veď aj tam sa venujem spolupráci s divadlom Coldwell Theatre Company, kde dlhý čas pôsobil môj priateľ Petr Kratochvíl, keď tam jedenásť rokov žil. Každý krok robím s myšlienkou na svojich priaznivcov. Čaká ma ešte veľmi veľa práce. Snívam napríklad o divadle s handicapovanými deťmi či o muzikáli Caligula. Preto si nemyslím, že som už na vrchole svojej kariéry. Chcem poznať, ako ľudia žijú inde, ako myslia, čo robia. Aj preto využívame s mojím partnerom Petrom a Filipkom moznosť stráviť časť roka v Amerike. Po Vianociach tam opäť odchádzame na tri mesiace.
Vyhovuje
vám americký spôsob života?
Čo to je? Vyhovuje mi, že v Amerike sa nestretávam so závisťou, ako je to bežné u nás doma. Ľudia si vás vážia už aj preto, že si kúpite dom v krásnej časti Floridy, lebo ste si naň zarobili svojou prácou, podnikaním a dali ste možnosť zarobiť aj iným. U nás sú bohatí ľudia podozriví. Nie je ale predsa možné, aby ten, kto tvrdo pracuje, bol na tom rovnako ako ten, čo sedí v krčme, sťažuje sa na všetko okolo seba a je lenivý žiť svoj vlastný život! Kým sa v Čechách zbavíme čiernobielej malosti, musí v nás vymrieť boľševizmus, musí prísť nové, neskazené pokolenie. Sme síce slobodná krajina, ešte dlho však potrvá, kým sa oslobodíme sami v sebe.
Aká
je podľa vás Amerika?
Amerika je taká, akou si ju spravíte. Každý tam má
šancu, všetko má svoje pravidlá. Čestné slovo je čestným slovom, každý si váži
prácu, úspešní si považujú ostatných úspešných. Za neúspech si každý môže sám,
a preto vždy skúša znovu. Žije sa tam voľnejšie. Na Floride som
a upokojila, získala nad mnohými vecami nadhľad. Nechcela by som tam žiť
natrvalo, ale chcem Ameriku dobre spoznať. Fascinuje a inšpiruje ma.
Je o vás známe, že všetko robíte s tristopercentným nasadením. Ako dlho sa dá také vražedné tempo vydržať?
Niekedy som skutočne taká unavená, že nevládzem ani vyjsť hore schodmi. Bohužiaľ, sama ten moment, kedy sa už treba zastaviť, nerozpoznám. Keď niečo pripravujem, nepoznám medze, darmo si na konci každého podobného maratónu poviem, že nabudúce to bude inak. Občas asi treba padnúť na kolená, aby sme zistili, že je načase čosi zmeniť, zhodnotiť, zastaviť sa a zbadať, aká je krásna príroda. Platí však: podarí a splní sa vám len to, čo robíte celým srdcom.
Dokážete
vôbec oddychovať?
Poznám veľa spôsobov príjemnej relaxácie. Taký je samotný pobyt na Hrošom ostrove, kde každý deň behám, posilňujem, hrám tenis a dokonca sa potápam, jem zeleninu a čítam o správnej životospráve. Jedenie, uspávanie či hry s Filipkom. Vynikajúco si ale oddýchnem aj pri starých českých filmoch pre pamätníkov, filmových rozprávkach, pri zbieraní a sušení byliniek. Baví ma aj práca rukami, zbieram gombíky, figúrky slonov a strieborné škatuľky. Rada snívam. Relaxujem aj pri odpisovaní na listy, ktoré dostávam. Niektoré sú také krásne, že mi je ľúto nechať ich bez odpovede.
Čo
je podľa vás dôležitejšie v dnešnom, neraz krutom čase – láska alebo
peniaze?
Keby som nemala pre koho žiť, pre Filipka, pre Petra, pre rodičov, pre poslucháčov a divákov, keby som nemala komu povedať tie krásne slová – mám ťa rada – keby som nemala komu robiť radosť, asi by som nedokázala žiť. Utrápila by som sa. Som nesmierne šťastná, že mám krásneho, zdravého a doslova vymodleného syna. Na tom, aby som mala dieťa, mi záležalo najviac. Bez neho by som nebola úplným človekom. Bola som šťastná aj tých šesť mesiacov, ktoré som preležala v nemocnici, kým som ho čakala. Žila som skutočným poslaním. Tehotná a dojčiaca žena je tým najväčším symbolom ženskosti. A peniaze? Tie sú v mojom živote veľmi dôležité. Chcela by som ich mať spústu, aby som za ne mohla spraviť veľa dobrého, aby som mohla ľuďom okolo seba pomáhať. Veľkú časť svojho života som prežila vo viac než skromných podmienkach. Mám preto v sebe zakódované silné sociálne cítenie a potrebu pomáhať. Chvíľkových boháčov je dnes veľmi veľa, ale väčšina z nich si neuvedomuje, že ani za svoje milióny si nekúpia to najdôležitejšie – lásku, zdravie, život. Myslím, že cenu lásky som spoznala, keď sa pri autonehode zabil môj priateľ Tomáš Holý. Bola som potom sama, nedarilo sa mi, za dvadsať korún som šila košele komediantom.
Preto
dnes venujete toľko času a prostriedkov charitatívnej činnosti?
Benefičné koncerty robím pravidelne, tvoria takmer tretinu mojich vystúpení a venujem ich trom „mojim“ detským domovom či dvom domovom seniorov. Nestačí predsa niečomu iba držať palce, treba robiť aj konkrétne veci. Koncerty na prospech ľudí, postihnutých vlaňajšími povodňami na Morave, bolo to najmenšie, čo som pre nich mohla spraviť.
Takmer v každej odpovedi spomínate syna, ale vari nezostane jedináčikom? Kedysi ste povedali, že by ste chceli mať veľkú rodinu – štyri deti?
Vždy som túžila mať aspoň dve deti, aby niekedy v budúcnosti nezostali samy. Pred Filipkom som však dlho váhala, či mám práve do tohto chaotického sveta priviesť dieťa. Uvedomovala som si ale aj to, že kariéra má krátky život. Keď budem babičkou, moja agentúra mi nekúpi pod stromček teplé papuče, ale syn áno... V budúcnosti by som ľutovala, že som pokoj na prácu vymenila za osamelý život bez detí, vnúčat. Už sa teším na to, ako im budem rozprávať, čo všetko som prežila. Aj keď možno polovici neuveria a z tej druhej sa budú smiať. Od minuloročného i tohtoročného Ježiška som si želala bračeka pre Filipka, ale asi to budem musieť nechať na ďalšieho. Akosi som to nestihla...
So synom ste predsa len zriedkakedy. Nerozmaznávate ho potom príliš? Ako vlastne Filipka vychovávate? Dá sa rodina a práca zosúladiť?
S Karlom, o tri roky starším bratom, sme prežili krásne a čisté detstvo a také želám aj svojmu synovi. Myslím si, že aj vďaka mojim rodičom ho má. To, čo je pre život najdôležitejšie – cit pre ľudí – sa ale naučiť nedá. Vyzerá to tak, že pri Filipkovej výchove som ja „otcom“, pretože mám pocit, že Petr i moji rodičia ho rozmaznávajú. Som prísnejšia aj preto, lebo ho strašne ľúbim a viem, že musí mať pred niekým rešpekt, musí vedieť, že nie všetko môže. Nechcela by som, aby z neho vyrástol namyslený egoista. Bola by som rada, keby si v budúcnosti vážil to, čo som robila, aby si cenil prácu iných. Chcela by som, aby z neho vyrástol muž, akých si vážim aj dnes – zásadový, spravodlivý, čestný. A aby ma mal rád. Mám veľmi rada mužov, ktorí ma majú radi... Môj život je rýchly beh, ale na rodinu pritom nezabúdam. Určite je veľmi ťažké zosúladiť prácu a rodinu, ale vďaka dobrému a tolerantnému zázemiu to ide.
Hovorili ste, že po Vianociach odcestujete opäť na Floridu. Nájdete si vôbec čas na to, aby ste sa na sviatky pripravili? Bude mať Filipko opäť stromisko až po strop?
Darčeky sú moja slabosť. Nakupujem ich po celý rok a kade-tade ich schovávam, potom zas hľadám. Keďže vždy vopred prezradím, čo mám pripravené, musím kupovať ďalšie. Na Štedrý deň sa dohadujeme, či rezne alebo kapor, či umelý alebo skutočný stromček, ktorá televízia má krajšie rozprávky, ale nakoniec je to vždy najkrajší deň roka. Mamička vonia vianočnými zákuskami, otecko štrngá namiesto zvončekom kľúčmi, ja spievam Weberovo Pie Jesu a Ave Mariu od Bacha a Gounoda. Filipko má oči a pusu dokorán, nestačí sa čudovať. Keď som sa ho pýtala, či si želá pod stromček bračeka, povedal, že chce bonbón. Vlani sme mali skutočne na poslenú chvíľu zohnaný stromisko, ale na Vianoce má byť stromček. Vianoce na slniečku a pri mori si neviem predstaviť, ale Nový rok sme už tak vítali.
Pomáha
vám osobne v životných problémoch a krízových momentoch viera?
Verím na osud, na posmrtný život. Všetko v mojom živote je podľa mňa narežírované, pripravené. Viera znamená pre mňa veľmi veľa, aj keď do kostola nechodím, nemodlím sa. Pán Boh by mi to asi neveril, ale ďakujem mu za to, že mi dal talent. Snažím sa dodržiavať desatoro prikázaní, a to ma k nemu približuje. Pomáha mi uvedomiť si, že som tu len na kratučký čas. Viera udáva určitý smer, človek potrebuje niečomu veriť, niečo rešpektovať, niečoho sa tak trošku aj báť. Podstatné však je milovať ľudí a byť milovaný. Krízové situácie prežívam na môj vkus pričasto, ale pripúšťam, že majú svoj význam. Vyhecujú mozog na plné obrátky. Sú to zároveň nezaplatiteľné skúsenosti a pomáhajú ceste nahor.
O posledných piatich – šiestich rokoch svojho života hovoríte ako o najkrajších a najúspešnejších. Svieti na vami šťastná hviezda?
Som presvedčená, že šťastná hviezda svieti na cestu každému človeku. Keď som bola malá, každý večer som sa zverovala jasnej hviezdičke, mojej najlepšej kamarátke, ktorú som pomenovala Helenka a ktorá ma, ako som verila, chráni a opatruje. Teraz viem, že je to Severka a svieti rovnako aj pre môjho Filipka a chráni všetky malé deti.
Pripravil: BRANISLAV JANÍK
Foto: MARIE VOTAVOVÁ a MILAN KRUPČÍK
